Nech si iní hovoria, čo chcú. .. S Rusmi nás toho spája veľa

12. mája 2015, Ivan Nagy, Nezaradené

Či sa nám to chce veriť alebo nie, v posledných dňoch sme toho mali s Rusmi dosť spoločného. Nikto nemôže popierať, že história nás spája – či už v pozitívnom alebo negatívnom duchu.

 

Každopádne, práve sme si všetci pripomenuli 70. výročie od ukončenia druhej svetovej vojny a víťazstva nad fašizmom. Odborníci a historici pri tejto príležitosti chrlili názormi, že Rusko (resp. Sovietsky zväz) sa skutočne najväčšou mierou podieľalo na oslobodení Československa, že Rusku možno len ťažko uprieť jeho úlohu v druhej svetovej vojne. To, že neskôr jedna totalita nahradila druhú, je vraj výsledkom „viacerých, nadväzujúcich udalostí“. Všetky tieto fakty beriem.

 

Súhlasím ale najmä tiež s tou zásadnou pravdou, že 8. mája 2015 a aj nasledujúce a predchádzajúce roky odhliadnuc od toho, či je práve okrúhle výročie alebo nie, si bolo a vždy bude treba uctiť padlých vojakov – tých bežných, radových pešiakov, ktorí nechceli vojnu, neboli stratégmi, ani nositeľmi nejakých rozpínavých a cudzie národy ovládania chtivých cieľov. Oni takisto bojovali za oslobodenie vlastnej krajiny, za svoje vlastné rodiny a priateľov, vďaka im patrí za to, že bojovali aj za to naše.

 

Škoda ale, že u nás sa viac zvykne zamýšľať na tým, čo sa hodí a čo nehodí oslavovať, kto akú formu zvolí, kam pôjde či nepôjde, aby náhodou nevyzeral v očiach iných zle. Aj keď tu nedávno boli členovia ruského motorkárskeho klubu Noční vlci uctiť si pamiatku padlých sovietskych vojakov na Slavíne, dobre že to neskončilo potýčkou. Nie však medzi drsne vyzerajúcimi motorkármi, ale medzi ľuďmi, ktorí ich prišli pozorovať, prípadne pozdraviť na tomto úseku ich cesty Európou. Teda medzi prorusky orientovanými Slovákmi a tými, ktorí ich prítomnosť v našej krajine neschvaľovali – prívržencami Ukrajiny, poniektorí aj s ukrajinskou vlajkou na ramenách. Niektorí vyhlasovali do médií, že nechápu, prečo štát dovolil vstúpiť Nočným vlkom na naše územie. Ešteže takéto otázky, či k nám Červená armáda môže vstúpiť, nepadali aj 70 rokov dozadu, keď zúrila vojna…

 

Nuž, dav okolo pamätníku na bratislavskom Slavíne to vraj bol aj 700 členný, zasahovať musela polícia, aby zabránila nepokojom. A pritom v Moskve státisíce Rusov v ten istý víkend oslavovalo víťazstvo nad fašizmom – úplne jednoduchí, obyčajní ľudia, ktorým politika, či dokonca geopolitika nič nehovorí a nechcú s ňou mať nič spoločné, chcú len žiť svoj život a zaspomínať na svojich predkov padlých vo vojne nesúc v rukách ich portréty.

 

Tvrdili, že je to ich najväčší sviatok, vraj ho oslavujú viac než Vianoce či hokejové majstrovstvá sveta… U nás sa, samozrejme, asi niektorí viac tešia nad slovenským „takmer víťazstvom“ nad Ruskom v hokeji. Aj ja automaticky, ako poriadny fanúšik mám radosť, že sme si z tohto fakt ťažkého zápasu odniesli aspoň bod.

 

Teraz ale naozaj hokej bokom,  radšej zrátam fakty. V najkrvavejšom a najbrutálnejšom konflikte v novodobých ľudských dejinách padlo celkovo 72 miliónov ľudí, z toho 26 miliónov občanov Sovietskeho zväzu. Konkrétne  na Slovensku prišlo o život 60-tisíc príslušníkov Červenej armády. Každá vražda je vraždou, či ide o jediného človeka, desiaty tisíc ľudí či milióny.

 

A beriem aj ten fakt, že našli sa tiež takí z radov padlých sovietskych vojakov, ktorí zároveň páchali zverstvá na našom civilnom obyvateľstve, rabovali, znásilňovali, podobne ako nacisti. To nie je ale v mojej moci riešiť, aj keď niektorí mudrlanti zvyknú uvádzať tieto skutočnosti ako dôvod, prečo vraj Rusom, tým našim „akože“ osloboditeľom až taká úcta nepatrí.

 

Takže suma sumárum – týmto len chcem vzdať hold všetkým, ktorí dopomohli oslobodiť aj moju krajinu.  Jednoducho a jasne, bez žiadneho „ale“, „veď“, „predsa“, „či“.